Ako som skoro umrel pri stopovaní v Bolívii a zistil prečo existuje BOZP

Počuli ste o Darwinových cenách? Každý rok dostanú ocenenie tí, ktorí umrú najhlúpejším  spôsobom. Toto odovzdávanie cien je zároveň dôkazom, že bezpečnosť a pocit bezpečia sú dve odlišné veci. Spomínam si na deň, keď som si myslel, že aj ja sa stanem jedným z nositeľov tejto ceny.

V tom období sme spravili veľa vecí, ktoré by iný človek považoval za nebezpečné. Chvíľu sme žili v pralese, chytali sme ryby na plti, ktorú sme si sami vyrobili a prestopovali sme celú Patagóniu. Napriek tomu, jediný okamih kedy som sa naozaj bál o svoj život, prišiel keď sme konečne dorazili do La Paz v Bolívii.

Bezpečie vs. Pocit bezpečia: Príchod do  La Paz

Bola to desivá jazda. V porovnaní s tým čo sme zažili, tot mala byť nudná cesta do hotela. Popravde, bola. Nestalo sa nič, čo by skutočne ohrozilo náš život alebo bezpečie.

Na druhú stranu, možno sme nemali počúvať tú pani v autobuse. Za menej ako hodinu nám povedala všetko o falošných taxikároch v La Paz. O tom ako vás nalákajú do auta, okradnú a potom vás nechajú na okraji mesta.

Po rýchlom googlení nebezpečenstvo pôsobilo veľmi reálne. Akonáhle autobus dorazil na stanicu, nikto nebol na odchode — všetci čakali na východ slnka.  “Vonku to musí to byť naozaj nebezpečné dokonca aj pre miestnych ,” pomysleli sme si. Čo musia robiť s bezbrannými turistami ako sme my? Ani jeden z nás sa neodvážil čo i len pohnúť.

Bezpečie vs. Pocit bezpečia: Hluchý taxikár

Keď začalo svitať konečne sme nabrali odvahu hľadať bezpečný taxík. Vedeli sme, že skutočné taxíky majú na sebe telefónne číslo, svietiaci nápis na streche a vysielačku vo vnútri.

Odmietli sme niekoľko taxikárov, ktorí sa nás vyrojili pri vchode. Namiesto toho sme si zobrali taxík, ktorý bol zaparkovaný vedľa policajta. Mimochodom, vedeli ste, že La Paz je tiež známy svojimi falošnými policajtmi? No, tak teraz to už viete.

Taxikár si nechal napísať adresu hotela, čo bolo divné, ale myslel som si, že je to kvôli nášmu prízvuku. Potom som si všimol, že vo vnútri nemá vysielačku. Počka—iba falošné taxíky nemajú rádio! Bolo už ale neskoro, auto sa začalo hýbať. Stískal som telefón, a sledoval našu polohu na Google Maps. Zatiaľ bolo všetko v pohode. Auto ale odrazu zabočilo do temnej uličky, baterka si vybila a ja som začal kričať “No, no, no, no, señor!”

Pamätáte sa ako odo mňa šofér chcel aby som napísal adresu hotela? Vysvitlo, že šofér bol takmer úplne hluchý a preto ani nereagoval na moje výkriky. A z rovnakého dôvodu nepotreboval ani vysielačku.

Bezpečie vs. Pocit bezpečia: Môj hysterický záchvat

Nad týmito vecami som však v tej chvíli nemal čas premýšľať. Bol som príliš vydesený z nákladného auta, ktoré zatarasilo ulicu.

Poznáte tie scény z hollywoodskych filmov, kde kamión zablokuje ulicu, zatiaľ čo skupina gangstrov vytiahne cestujúcich z auta. Podobný scenár sa práve odohrával v mojej predstavivosti. Bol som si istý, že nás unesenú, olúpia, a naše telá spoznajú stredovek.

Našťastie, tento príbeh nemá dramatické vyvrcholenie. Taxikár bol super človek ktorý nás zobral presne tam, kde sme chceli. Nič zlé sa nám nestalo a La Paz je pravdepodobne bezpečnejšie mesto ako sme si mysleli.

Napriek tomu som cítil, že nebezpečenstvo bolo skutočné. Veril som tomu preto, že som zbabelec? Nemyslím (tzn. nechcem tomu veriť). Čo ak nám moja hysterická reakcia môže povedať niečo podstatné o tom, ako ľudia prežívajú nebezpečenstvo?

Bezpečie vs. Pocit bezpečia: Bezpečnosť je kompromis

Ľudské bytosti, vrátane mňa, sa zdajú byť beznádejne zlé v rospoznávaní nebezpečných situácií. Stačí sa pozrieť na Facebook stránku Darwin Awards.

Nájdete tam príbeh muža, ktorého rozdupal slon zatiaľ čo on sa s ním snažil urobiť selfie. Alebo príbeh študenta, ktorý spadol do vriaceho kyselinového jazierka pri zisťovaní, či je voda vhodná na kúpanie.

Väčšina z týchto úmrtí má veľa spoločného so skutočnosťou, že ľudia sú príšerní v robení tých správnych bezpečnostných kompromisov. A keď sa nad tým zamyslíte, bezpečnosť je vždy kompromis. Bezpečie je vždy za cenu pohodlia, peňazí, času, slobody, a tak ďalej.

Napríklad, znášate nepohodlie kľúčov vo vrecku aby bola vaša domácnosť v bezpečí. Rovnako vymeníte slobodu robenia si selfie so zvieratami za istotu, že vás nerozdupe slon. Môžete tiež urobiť pravý opak a vymeniť bezpečie domova za dobrodružný stop naprieč Južnou Amerikou.

V mojom prípade to fungovalo. Urobil som správne bezpečnostné kompromisy. Na druhej strane sú ľudia, ktorí dostali Darwinovu cenu za nesprávne rozhodnutia a teraz sú … no, mŕtvi.

Byť v bezpečí vs. Pocit bezpečia: Predsudky

Je prekvapivo ťažké, robiť tieto kompromisy správne. Ľudia sú náchylní na to, byť voči niečomu zaujatí. Len pár príkladov:

• Väčšina ľudí sa menej obáva rizika, ktoré je prirodzené než toho, ktoré hrozí od iného človeka.
• Väčšina ľudí sa menej obáva rizika, ktoré si vyberú než toho, ktoré je im vnútené.
• Väčšina ľudí sa menej obáva rizika nad ktorým majú kontrolu.
• Väčšina ľudí sa viac obáva rizika ktorého si je vedomá, než rizika ktorého sú si menej vedomí.

Možno ste si už všimli moje vnímanie bezpečia počas noci v La Paz.

• Počas cestovania som sa nikdy nebál nebezpečenstva v prírode. Prvýkrát, keď som sa obával o svoj život, bolo keď mi hrozilo nebezpečenstvo od človeka.
• Cítil som sa lepšie pri odmietaní taxikárov, ktorí ma oslovili ako prví. Namiesto toho som si slobodne vybral toho, ktorého som chcel ja.
• Začal som panikáriť, keď som bol vydaný na milosť vodičovi. Vo chvíli, keď sa mi vybil telefón, som už úplne stratil kontrolu nad situáciou.
• Všetko by bolo pravdepodobne v poriadku, ak by nám tá stará dáma v autobuse neporozprávala toľko strašidelných príbehov. Bol som si až príliš vedomý rizika.

Byť v bezpečí vs. Pocit bezpečia: Prečo BOZP existuje?

Ľudský mozog je úžasný orgán, ktorý je al väčšinu času úplne zmätený. Vzhľadom k tomu, že vyhodnocovanie a reagovanie na nebezpečenstvo je jednou z najdôležitejších vecí, ktorou sa živý tvor musí zaoberať, existuje primitívna časť mozgu, ktorú máme práve pre tento účel. Táto časť mozgu však funguje dôsledne len vtedy, keď stojíme tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu.

Vieme, že svet je oveľa zložitejší. Niektoré desivé veci nie sú tak nebezpečné, ako sa zdajú. Iné nie sú takmer vôbec strašidelné, ale s istotou vás dokážu zabiť. Častokrát môže byť dokonca užitočné zdržať sa v nebezpečnej situácii a pokúsili sa ju zanalyzovať.

Jadrom problému spočíva skutočnosti, že ľudia na riziko reagujú dvomi spôsobmi. Po prvé, primitívne, intuitívne reagovanie. Po druhé, máme schopnosť analytického uvažovania. Avšak, tieto schopnosti pracujú paralelne a preto je ťažké zvrátiť naše inštinkty.

Akonáhle sa na to začnete pozerať týmto spôsobom, dokonca aj šialene nudná práca BOZP technika začne byť zaujímavá. Koniec koncov, zvádzajú boj so základnými ľudskými inšinktmi.